Obdobie vzdoru: 11-krát o tom, čo dieťa prežíva a ako ho podporiť

Obdobie vzdoru je neraz krušný a frustrujúci čas, no pre dieťa predstavuje dôležitú etapu vývinu. Práve teraz si začína uvedomovať vlastnú vôľu a možnosť samostatnosti. Máte synčeka či dcérku, u ktorých sa prvý vzdor spojil s prvými samostatnými krokmi? Aj to je možné. Ako celá táto fáza prebieha a ako ju zvládnuť bez zbytočných nervov? 

Mnohých oddaných rodičov prekvapí, ako skoro a s akou intenzitou dokáže obdobie vzdoru nastúpiť. Drobec s nadšením zvláda prvé samostatné kroky, v myšlienkach sa kocháte predstavami, čo nové vás vďaka tomu každý deň čaká, no on zrazu vytrvalo trucuje alebo jačí, ak sa mu čokoľvek znepáči.  

Skôr či neskôr aspoň v náznakoch  

Vzdor sa nemusí zjaviť medzi 2. a 3. narodeninami, ako to vo všeobecnosti väčšina rodičov očakáva. Nočná mora môže prísť krátko po oslave 1. narodenín. Pokojne v 14. mesiacoch, keď drobec príde na chuť čarovnému a emóciami podfarbenému slovíčku nie.  

Ani prejavy vzdoru sa nedajú zovšeobecňovať. Odborníci pripomínajú, že závisia od individuálnych vývinových a povahových vlastností dieťaťa. Veľké emócie typu hnev a frustrácia alebo aj extrémne silná potreba bezpečia sa môžu ohlásiť okolo 15. mesiaca života, no môžu vyčkávať a v plnej sile „zaútočia“ až na päťročného predškoláka. Alebo budete rodičmi dieťaťa, u ktorého to všetko prebehne akosi hladšie a po pár rokoch si poviete: „Obdobie vzdoru? Á, to bolo vtedy, keď si Miško na dovolenke za nič na svete nechcel obliecť pršiplášť?“ 

Nie, nie, nie, ja sama! 

Zažila to aj Andrea, mama dnes už 7-ročnej Ninky a 4-ročného Samka. Zatiaľ čo syn je pokojné dieťa, s dcérou si užila svoje celá rodina. Začalo sa to obliekaním. „Približne v troch rokoch. Vybrala som jej oblečenie a tak ako každý deň som jej chcela s prezlečením pomôcť. Vtedy dostala obrovský záchvat hnevu. Rozkričala sa, potom začala plakať, hádzala sa o zem, až kým som neustúpila a nedovolila jej vybrať si veci zo skrine podľa vlastného gusta. Najskôr som si myslela, že som niečo pokazila. No situácia sa opakovala bez ohľadu na to, kto jej chcel pomáhať. Naša Ninka sa teda od troch rokov oblieka sama. Doteraz si pamätám všetky tie hororové rána.“ 

Mama po čase s dcérkinými maniermi navonok prestala bojovať. „Výsledkom bolo, že malej niekedy chýbalo tielko, inokedy si odmietla dať bundičku či čiapku, hoci bolo chladno. Alebo naopak, bez ladu a skladu na seba navliekla tepláky i sukničku. Odsudzovala ma mama aj svokra. Nevedeli pochopiť, ako to môžem dovoliť.“ 

U Ninky sa vzdor prejavoval aj v iných situáciách. „Na ihrisku hádzala kamienky po deťoch a nepomáhalo žiadne dohováranie. Odmietala ísť výťahom či vystúpiť z auta, jedla zásadne len prštekmi, ak vôbec. Odpoveďou na každý náš príkaz bolo automaticky ‚nie‘ alebo ‚ja sama‘.“ 

Zostáva iba prizerať sa? 

Pomohlo vôbec niečo? Andrea si o období vzdoru veľa čítala a aj intuitívne tušila, že v afektových situáciách nemá význam nič vysvetľovať a už vôbec nie zakazovať či dokonca trestať. „Keď to prišlo, čupla som si alebo kľakla k dcérke, chytila som ju za rúčky, pozrela sa jej do očí a tichým hlasom som sa ju snažila upokojiť. Dbala som na dodržiavanie jej denného režimu, lebo únava či hlad jej reakcie ešte zosilňovali.“ 

Sú vám takéto situácie známe? Očakávate ich každým dňom? Fáza vzdoru súvisí so snahou malých detí osamostatniť sa a odborníci vystrašených rodičov uisťujú, že do nástupu do prvej triedy obvykle pominie. Prinášame vám 11 tipov, ako to zvládať. 

11-krát o zdravom detskom vzdorovaní  

Hoci je to náročné, skúste si uvedomiť, že dieťa zatiaľ nedokáže svoje emócie spracovať inak než záchvatmi hnevu či tvrdohlavosti.  

Z vývinového hľadiska sa správa úplne prirodzene, a tak nečakajte, že to pominie zo dňa na deň. A buďte trpezliví, pretože nie každú kritickú situáciu sa vám podarí zvládnuť ideálne či pokojne. Buďte dieťaťu oporou, sprevádzajte ho týmto obdobím, ukazujte mu, ako môže svoje emócie rozpoznať, pomenovať a postupne spracovať. 

1. Vopred stanovte jasné pravidlá a hranice 

Ak sa dá, dajte dieťaťu na výber: „Chceš modré alebo zelené tričko?“ či „Chceš ísť po schodoch alebo výťahom?“  

Ak to nie je možné, určite mu presné limity. Používajte krátke a jednoduché vety: „Sladkosť už dnes nedostaneš,“ „Teraz odchádzame,“ „Ďalšia rozprávka v televízii už nebude.“ 

Vytvorte dieťaťu v izbičke kútik vzdoru, kde môže viac „vystrájať“, a požiadajte aj ostatných ľudí z okruhu najbližších, aby dôsledne dodržiavali pravidlá, ktoré ste stanovili. 

2. Neakceptujte agresívne správanie 

Dôsledne trvajte na zákazoch vo veciach, ktoré dieťa jednoducho nesmie robiť. Dajte najavo, že bitie, kopanie či hryzenie je neprípustné. Stačia krátke vety: „Nesmieš biť kamaráta,“ „Hnevať sa na mňa môžeš, kopať ma nesmieš.“ Až keď afekt pominie, môžete začať vysvetľovať, prečo sa takto neslobodno správať. 

3. Učte dieťa pomenovávať pocity  

Kým je dieťa v záchvate vzdoru, presvedčovacie taktiky nepomôžu. Snažte sa skôr pomenovať jeho momentálny pocit: „Teraz si veľmi nahnevaný,“ „Je ti ľúto, že odchádzame z ihriska.“ Keď prijmete jeho emóciu bez kritického komentára, neznamená to, že súhlasíte s jeho nevhodným správaním. 

4. Ponúknite mu bezpečný priestor 

Jedno dieťa si vo chvíľach vzdoru žiada priamy očný kontakt, pohládzajúci dotyk alebo až pevné objatie, iné potrebuje odstup a odmieta všetky prejavy dôvery. Vždy však pomôžu slová navodzujúce pocit bezpečia: „Som tu, keď budeš chcieť,“ „Pomôžem ti upokojiť sa.“ 

5. Dovoľte mu skúšať nové veci a konať samostatne 

Ak chce drobec urobiť niečo sám, nechajte ho. Samozrejme, nesmie to byť nebezpečné. Dieťa rýchlo zistí, že topánka obutá naopak tlačí a sandáliky sa v daždi postarajú o úplne mokré ponožky.  

K tomuto bodu patrí primeraná pochvala za spoluprácu (ale nie detská párty za upratané hračky) i pravidlo zbytočne nekritizovať problémové správanie. V takomto prípade dieťaťu ukážte alebo opíšte vhodný spôsob správania. 

6. Na každú zmenu dieťa pripravte  

Dajte mu čas pripraviť sa na zmenu programu alebo na prechod na inú činnosť: „O chvíľu pôjdeme nakupovať,“ „O päť minút pôjdeme do postieľky,“ „Rozlúč sa s Hankou, musíme ísť domov.“ Rozhodne ho náhle nevytrhávajte z obľúbenej aktivity. Patrí k tomu aj zlaté pravidlo, že ani rozprávka v televízii sa nevypína náhle a bez upozornenia, keď je na ňu dieťa ešte emočne napojené.  

7. Každé z vašich detí má iný temperament a iné potreby 

To, čo fungovalo u staršieho súrodenca, nemusí účinkovať na mladšieho. Ani rady mamičiek na ihrisku nemusia pasovať vo vašej situácii. Nestavajte vlastné skúsenosti a overené „výchovné“ tipy z minulosti nad jedinečnosť osobnosti ďalšieho potomka.  

8. Dodržiavajte denný režim dieťaťa 

Niektoré situácie zvyšujú pravdepodobnosť vzdoru. Mnohým sa však dá predchádzať. Dôležité je, aby dieťa malo pravidelný denný režim, dostatok spánku a aby nebolo unavené, hladné ani smädné.  

Samozrejme, nie vždy sa to dá dodržať, najmä keď musíte ísť k lekárovi, na návštevu, keď ste uprostred dlhej cesty alebo sa pripravujete na výlet či dovolenku. Pozor, aj obrovská radosť môže vyvolať záchvat vzdoru – stále je to emócia, ktorú sa dieťa ešte len učí zvládať.  

9. Reagujte pokojne 

Rozprávajte sa s dieťaťom čo najpokojnejším tónom. Reagujte bez irónie a iných podtónov – dieťa im nerozumie, no vycíti ich. Je nesmierne náročné ovládať sa, ak ste unavení, máte veľa povinností v práci či domácnosti. Krik a hnev z vašej strany však nepomôžu, naopak, konflikt medzi vami a dieťaťom sa len vyhrotí.  

Dieťa nekritizujte, nezosmiešňujte, nebojujte s ním. Rozhodne ho netrestajte. Uvedomte si, že vzdoruje nie preto, aby vás nahnevalo, ale preto, lebo ešte nevie zvládať svoje pocity. 

10. Zachovajte si odstup 

Ak je to možné, nevenujte záchvatom vzdoru príliš veľkú pozornosť. Väčšina detí sa po chvíli upokojí. Pripomínajte si, že teraz spoločne prežívate vývinové obdobie, ktoré je síce ťažké, ale raz pominie. Nepodliehajte pocitom zlyhania.

11. Nedajte sa zneistiť rodinou a okolím 

Učte sa zvládať tlak okolia i nevyžiadané rady. Poznámky ako „To dieťa je hrozne nevychované,“ „Ty si mala inú výchovu“ či „Toto by som ti nikdy nedovolila“ si nevšímajte.  

Väčšina ľudí – dokonca ani tí, ktorí už sami vychovali deti – si neuvedomuje, že obdobie vzdoru je prirodzenou súčasťou vývinu. Je možné, že vaše mamy a ich mamy používali ako výchovnú metódu varechu alebo aspoň vyhrážky s varechou v ruke, lenže v súčasnosti je to neprípustné.  

Nepoľavte v dobrých zásadách ani dnes, keď nás moderné komunikačné prostriedky a sociálne siete neraz atakujú príspevkami typu: „Aj nám občas rodičia naložili a sme tu a nič sa nám nestalo.“  

Nie, nie ste zlí rodičia 

Vzdorovité, až agresívne správanie v útlom detskom veku nehovorí nič o tom, akí ste rodičia. Za záchvatmi sa skrýva jeden zásadný faktor – vývoj.  

Mozog dieťaťa sa stále vyvíja a potreba autonómie rastie rýchlejšie než schopnosť zvládať vlastnú bezmocnosť a frustráciu – napríklad keď ho náhle vyrušíte pri hre alebo mu zabránite v činnosti, ktorú si chcelo vyskúšať samo. Takéto negatívne pocity dieťa nevie spracovať. Nahromadí sa v ňom hnev, až napokon vybuchne ako malá sopka. Takto si môže „testovať“ aj stabilitu pravidiel a reakcií rodičov a okolia. Alebo len jednoducho nechápe, prečo mu stanovujete určité limity a zákazy. 

Intenzita vzdoru súvisí aj s temperamentom. Niektoré dieťa reaguje na frustráciu flexibilne, iné je citlivejšie. Jedno má výbušnejšiu povahu, druhé je pokojnejšie.  

Treba s tým ísť k lekárovi? 

Pozornosť zvýšte, ak sú prejavy vzdoru a agresivity v porovnaní s rovesníkmi výrazne intenzívnejšie, trvajú dlhšie, objavujú sa mimo typického vekového obdobia alebo ak sa spájajú so sebaubližovaním. Za takýmto správaním sa už môžu skrývať úzkostné stavy, stres spojený napríklad s konfliktným prostredím alebo aj telesné ochorenia. Vtedy je namieste poradiť sa s detským lekárom, psychológom alebo so špeciálnym pedagógom.  

Malá Ninka z úvodu článku má už za sebou prvú triedu. Záchvaty pominuli, je vzorná školáčka, hoci naďalej sa nekompromisne oblieka sama. „Je to rebelka a má súťaživú povahu, v puberte si s ňou asi ešte užijeme,“ myslí si Andrea. A mladší syn? Aj on sa občas snaží presadiť si svoje, čo je prirodzené, ale jeho prejavy vzdoru nie sú až také výrazné. Aj s rovesníkmi v škôlke vychádza bez väčších konfliktov.